genmajr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Čo sa Vám v období, keď ste boli náčelníkom Generálneho štábu podarilo modernizovať v rámci výzbroje a výstroja Armády SR (OS SR)?
Do pozície náčelníka GŠ Armády SR som bol menovaný v neľahkom období pred voľbami v roku 1998. Po voľbách som bol odvolaný z funkcie a v decembri som odovzdal funkciu NGŠ.
Z pohľadu môjho vplyvu na modernizáciu výzbroje a výstroja Armády SR musím pripomenúť, že ešte stále platili politické, legislatívne a strategické dokumenty z rokov 1994 až 1997 z ktorých najdôležitejšie boli – Obranná doktrína SR (1994), Národná obranná stratégia SR, Koncepcia výstavby Armády SR do roku 2000 (1994), Koncepcia vyzbrojovania Armády SR do roku 2000 (1994), Prezentačný dokument Partnerstvo za mier, Komplexný program vývoja a výroby zbrojárskych systémov a rozvoja vyzbrojovania Armády SR a bezpečnostných zložiek (1996), Plán vyzbrojovania Armády SR na roky 1996-1997 (1996) a až na konci roka 1998 to bol Integrovaný program rozvoja Armády SR do roku 2010 s výhľadom do roku 2015.
V týchto dokumentoch boli stanovené hlavné úlohy pre Armádu SR, ktoré spočívali v zabezpečení obrany, samostatnosti, suverenity a územnej celistvosti SR. Zároveň realizovať zníženie početných stavov vojakov a výzbroje podľa Zmluvy o KOZ v Európe (Viedeň 1992). Uvedená bola aj úloha, vytvoriť podmienky pre vstup Armády SR do európskych bezpečnostných štruktúr. Prevažovalo však budovanie armády na zabezpečenie obrany individuálnym spôsobom.
Plnenie úloh bolo rozvrhnuté do troch etáp. 1. etapa: 1994-1995, transformácia Armády SR ( reorganizácia orgánov velenia a riadenia, vytvorenie GŠ, operačných zväzov pozemného vojska, letectva a PVO, nových organizačných štruktúr armády a rozpracovanie princípov strategicko-operačného použitia druhov vojsk a Armády SR. 2. etapa: 1996-1997, ukončiť transformačné procesy, začať zvyšovanie bojového potenciálu a začať s realizáciou koncepcie perspektívneho rozvoja, modernizácie a prezbrojovania Armády SR. 3. etapa: 1998-2000, pokračovať v realizácii koncepčných programov rozvoja Armády SR s dôrazom na vybudovanie moderného systému velenia, dokončiť modernizáciu vybranej výzbroje a techniky a pokračovať v prezbrojovaní Armády SR. Vytvoriť podmienky pre vstup Armády SR do európskych bezpečnostných štruktúr.
Záverom bolo uvedené, že splnenie základných úloh jednotlivých etáp výstavby Armády SR zabezpečí dosiahnutie hlavného cieľa – vybudovať relatívne malú, kvalitne vyzbrojenú a vycvičenú armádu, ktorá po mobilizačnom a operačnom rozvinutí zabezpečí obranu suverenity a celistvosti teritória SR a zároveň bude pripravená na vstup do európskych bezpečnostných štruktúr.
Z pohľadu výsledkov modernizácie zbraní ,techniky a výstroja je relevantné uviesť, že 4 až 6 rokov je spravidla čas potrebný na jej dokončenie a u osobitne zložitých zbraňových systémov aj viac (8-10 rokov). Z pohľadu kompetencií k plánovaniu a realizácii projektov modernizácie bolo a je príslušnou zložkou ministerstvo obrany SR s vecne zodpovednými sekciami. Generálny štáb je užívateľom výsledkov modernizačných a akvizičných programov a projektov a vykonáva vojskové skúšky zbraní a techniky.
Za môjho krátkeho pôsobenia vo funkcii NGŠ, ale hlavne z predchádzajúcej pozície na ministerstve obrany som sa podieľal, v spolupráci s ministerstvom obrany a odborníkmi GŠ, na postupnom pokračovaní a realizovaní modernizácie a dodávok:
-modernizácii automatizovaného systému velenia, riadenia, spojenia, prieskumu, REB a utajených prenosov dát, modernizácii, resp. zástavbe identifikačného systému vzdušných objektov „vlastný – cudzí“ u vybraných lietadiel a prostriedkov PVO, modernizácii, resp. vybavení lietadiel palubnými odpovedačmi ICAO, palubnými rádiostanicami a modernizácii navigačných systémov a pozemného rádiotechnického zabezpečenia, dodávke stíhacích lietadiel MiG-29 a ich prvú modernizáciu, dodávke leteckých motorov, leteckých rakiet a rakiet pre systém S 300 PMU a náhradných dielcov, dodávke PLRK S-10M3, dodávke PLRK IGLA, zavedení samohybnej kanónovej húfnice 155 mm Zuzana, zavedení mínometov s muníciou 81 mm (pre prápory) a 98 mm ( pre brigády) a kontajnerový program.
Čo ste okrem toho najviac modernizovať chceli, ale nemali ste k dispozícii dostatok finančných prostriedkov, respektíve nemali ste podporu politického vedenia ministerstva obrany?
Mal som úlohu a profesionálne presvedčenie o posilnení PVO štátu, dodávkou druhého obranného modernizovaného mobilného viackanálového PLRK S- 300 PMU1 prostredníctvom deblokácie dlhu RF voči SR. Z pohľadu obrany teritória SR by išlo o operačno-strategický systém, ktorý dosahoval lepšie parametre, ako sme mali u S-300PMU . Politickým rozhodnutím vlády SR v roku 1999 bola táto úloha zrušená. (Pozn. Pri summite Putin – Bush v Bratislave bol však existujúci PLRK S-300PMU armády využitý a „ospevovaný“ ako vynikajúci prostriedok PVO).
Ktoré kroky v oblasti vyzbrojovania (modernizácie výstroja) považujete v rokoch 1993 až 2011 za najlepšie, respektíve naopak za zbytočné či neperspektívne?
Najlepšie kroky vo vyzbrojovaní alebo zbytočné či neperspektívne sú riadené a limitované dobrými či zlými politicko-vojenskými rozhodnutiami v oblasti koncepčnej výstavby a rozvoja armády (OS), prostredníctvom schválených strategických a koncepčných dokumentov v jednotlivých obdobiach výstavby Armády a OS SR. Preto sa nedá odpovedať na túto otázku za celé časové obdobie od roku 1993 až po 2011.
Časové obdobie je potrebné rozdeliť na tri základné etapy. 1. etapa: od roku 1993 po 1998, to znamená kreovanie Armády SR po rozdelení ČSFR s akcentom na národnú (individuálnu) obranu. 2. etapa: od roku 1999 do roku 2003, postupný prechod od individuálnej obrany a začatie prípravy na koaličnú (kolektívnu) obranu pred vstupom do NATO a EÚ. 3 etapa: od roku 2004 do roku 2011, vstup a reálne pôsobenie v štruktúrach NATO a EÚ.
V 1. etape považujem za najdôležitejšie kroky v oblasti vyzbrojovania udržanie a čiastočné zvýšenie bojovej hodnoty zbraní a techniky, ktorú sme zdedili pri rozdelení federálnej armády a tým následne zabezpečenie obrany, samostatnosti, suverenity a územnej celistvosti SR. Zároveň spracovanie koncepčných dokumentov pre oblasť vyzbrojovania a modernizácie do roku 2000, hoci pri rôznom stupni ich realizácie a počiatok bilaterálnej spolupráce vo vyzbrojovaní a modernizáciách s členskými krajinami NATO a EÚ.
V 2. etape sa začalo s postupným vyraďovaním morálne a fyzicky zastaraných zbraní a techniky a hľadanie ich náhrady novými modernizačnými programami alebo inovovanými s využitím domáceho priemyslu pre postupné dosahovanie štandardov v rámci NATO. To sa však veľmi nepodarilo dotiahnuť do výraznejších výsledkov a celkového stavu.
V 3. etape, napriek dobrým a odpovedajúcim zámerom vo vyzbrojovaní a modernizácii sa okrem niekoľkých parciálnych a málopočetných a nedokončených dodávok nových alebo modernizovaných zbraní a techniky nedosiahla systémová a úplná plánovaná kapacita dodávok, čo malo priamy aj nepriamy vplyv na postupný pokles, ale aj zaostávanie úrovne vojenských spôsobilostí v rámci členských krajín NATO.
Išlo o dodávky, ako boli obrnené kolesové vozidlá ALIGÁTOR pre delostrelecké, prieskumné, zdravotnícke jednotky a jednotky RCHBO, PTRS KONKURZ, individuálny bojový systém vojaka 21. storočia, prístroje nočného videnia pre operácie MKM, modernizovaný raketomet 122 mm vz. 70 na MODULAR, modernizácia vrtuľníkov Mi-17M vrátane LPZS, modernizácia letiska Sliač s podstatnou podporou NATO, druhá modernizácia stíhacích lietadiel MiG-29, modernizácia rádiolokátorov PLRK IGLA, odmínovací komplet BOŽENA, nákup stredného automobilu AKTIS, ľahkého terénneho vozidla (Land Rover, Marcedes, Nisan Patrol) a kontajnerové celky pre poľné nemocnice, dielne a ubytovanie. Osobitný prípad je aj nedodanie nového stredného taktického dopravného lietadla (C-27 Spartan).
S ktorými zbraňovými systémami (výstrojom) by sa mali ozbrojené sily čo najskôr rozlúčiť?
Vzhľadom k tomu, že od samotného počiatku vzniku Armády SR dochádzalo k permanentnému deficitu finančných prostriedkov v rámci rozpočtu SR pre rezort obrany, najmä pre oblasť modernizácie, čo viedlo k tomu, že realizácia rôznych koncepcií a plánov vyzbrojovania, prezbrojovania a modernizácie bola minimalizovaná a nezabezpečovala dostatočné plnenie operačných a taktických úloh Armádou SR. Neskôr, pred a po vstupe do NATO a EÚ, sa nezabezpečilo dosiahnutie aspoň porovnateľných či priemerných štandardov vo výzbroji a výbave s ostatnými členskými štátmi, čo postupne viedlo k zaostávaniu a znižovaniu úrovne vojenských spôsobilostí deklarovaných jednotiek. Preto by som bol opatrný, možno až konzervatívny v názore na urýchlené či predčasné a široké vyraďovanie zbraní a techniky zo štruktúr OS SR, najmä ak za ne nie je náhrada, resp. nie sú finančné zdroje na ich obstaranie.
Určitú časť výzbroje je možné dlhodobo alebo krátkodobo uložiť či zakonzervovať ( čo vyžaduje minimálne náklady ) a v prípade budúcej potreby okamžite „zbojaschopniť“ a použiť, k čomu je vhodné využiť aj obranný priemysel SR a vojenské podniky. Najmä tej výzbroje, ktorú majú potenciálni protivníci na podobnej úrovni modernizácie a bojaschopnosti.
Vyradenie by som odporúčal len u výzbroje, ktorá skončila morálny a fyzický život, už po viacnásobných predĺženiach životnosti a nie je použiteľná ani pre národné záujmy a môže byť ďalej zhodnotená ekonomicky. Ale zároveň je tu problém, aké spôsobilosti a kapacity ich nahradia?
Čo by ste odporúčali v prvom rade modernizovať v súčasnosti?
Na túto otázku je najprv potrebné, v kontexte rozpracovaného Strategického hodnotenia obrany SR (ale určite bude ešte podliehať korekcii), sa spýtať najvyšších politických predstaviteľov štátu (vlády SR, BR SR, NR SR a prezidenta SR), či už rozhodli o tom, ktoré medzinárodné záväzky a v akom rozsahu v rámci NATO, EÚ a OSN chce SR prostredníctvom OS SR plniť a ktoré národné úlohy majú OS SR zabezpečovať! Aké politicko-vojenské ambície má alebo bude mať SR! Bude potrebné zohľadniť aj prijatú novú Strategickú koncepciu NATO v decembri 2010.
Pritom je nevyhnutné si ujasniť a zhodnotiť v akých geografických, meteorologických, klimatických, environmentálnych a bezpečnostných regiónoch, ako ďaleko od teritória SR a v akom rozsahu (ne)podpory hostiteľských krajín budú OS SR pôsobiť? Potom sa musia naplánovať a dosiahnuť odpovedajúce vojenské spôsobilosti nasaditeľných a udržateľných síl z celkového počtu OS SR. A až vo väzbe na tieto rozhodnutia sa naplánuje celý proces modernizácií, nákupov a rozvoja výzbroje, techniky a materiálu.
Poradie potrebnosti či priorít modernizácií je potrebné posudzovať pri komplexnom pohľade na výstavbu a rozvoj OS SR. Zameranie musí byť orientované na to, čo tvorí jadro vojenských spôsobilostí pre národné a medzinárodné použitie (vyčlenenie do NRF, BG EÚ, EOD a pod.) s dôrazom na operácie a činnosti, kde je najväčšie riziko ohrozenie plnenia úloh, možností zranení a smrti.
Podľa môjho názoru ide o zosieťované prostriedky pre velenie a spojenie v poli a mieri (komunikačné a informačné prostriedky), ľahkú obrnenú techniku s adekvátnou výzbrojou a výbavou aj pre činnosti bojovej podpory a bojového zabezpečenia, individuálny bojový systém vojaka 21. storočia (nosný modulárny systém) a prostriedky pre logistické zabezpečenie jednotiek a jednotlivcov. Tieto prostriedky je možné využívať aj domácich podmienkach. Pre národné použitie je najdôležitejšia modernizácia prostriedkov letectva, vrátane leteckej záchrannej služby a PVO a prostriedkov pre riešenie pomoci obyvateľstvu a verejnej správe pri živelných pohromách a katastrofách (aj keď tu sa musí vykonať najprv komplexná analýza stavu na úrovni štátu).
Napriek uvedenému, najlepším variantom by bolo, po komplexnom a definitívnom zvážení reálneho stavu OSSR aj v kontexte rozpracovaného Strategického hodnotenia obrany SR, pozastaviť, zastaviť alebo aj zrušiť rozbehnuté a plánované modernizačné programy a projekty vyzbrojovania a až po politickom rozhodnutí novej vlády SR a NR SR, začať s novou alebo novelizovanou modernizáciou zbraní, techniky a výstroje.
Myslíte, že je na post ministra obrany vhodnejší civil alebo (bývalý) vojak?
Žiaľ, je štatistickým faktom, že doposiaľ ( k 31.3.2012 ) sme mali 12 ministrov obrany SR ( našťastie len 1 veliteľa Armády SR a 4 náčelníkov Generálneho štábu ) z ktorých okrem ministra Siteka, ani jeden nevydržal celé volebné obdobie štyroch rokov. Dokonca v rokoch 2002 až 2006 sme mali až troch ministrov. Takže matematicky, priemerný politický život vo funkcii ministra sa pohyboval cca 19 mesiacov. Pre občanov, ale aj vojakov a pracovníkov rezortu je na mieste otázka. Akú politicko-vojenskú stabilitu doma a pre zahraničie priniesol takýto personálny babylon?
Názor si urobte na základe takmer každoročných, spravidla rýchlych a nedomyslených reforiem a personálnych zmien v rezorte obrany. Aká teda bola politická, odborná a morálna kvalita ministrov, ale aj štátnych tajomníkov. Kam armádu doviedli, komu a ako sa za to zodpovedali, ak náčelník Generálneho štábu musí stanoviť úlohu na výcvikový rok pre vojská, dosiahnuť minimálne akceptovateľnú úroveň kritických spôsobilostí?
Podľa mojich skúseností z práce na MO a GŠ, najvhodnejší kandidát na post ministra je občan, ktorý má okrem politologického alebo obranno-bezpečnostného vzdelania, hlavne dostatočnú či zrelú prax (15-20 rokov) z oblasti obrany, bezpečnosti a vojenstva s praktickou skúsenosťou z civilno-vojenského krízového manažmentu alebo pôsobenia v politicko-vojenských orgánoch NATO a EÚ, alebo aspoň z obranného priemyslu. A mal by mať v sebe aj trocha „osobnosti“. (Pozn. Prosím len nie miestni podnikatelia, starostovia obcí, regionálni manažéri obchodných reťazcov, mladí absolventi politológie bez reálnej praxe, často aj s modrou knižkou a pod.!).
A to spĺňa aj celý rad bývalých vojakov (ktorí ešte nedosiahli ani vek starobného dôchodcu) a okrem toho ich využitie môže byť aj širšie, najmä pre oblasť krízového manažmentu, tak ako to existuje vo väčšine členských krajín NATO a EÚ, ale aj vo svete.
Takže aj bývalí vyzretí vojaci majú šancu, ktorá je však takmer nereálna pri existujúcej partokracii cielenej vo svoj samoprospech. Veď aj v súčasnej dobe pred voľbami, politické strany vytesnili či vynechávajú v rámci politických diskusií a debát témy o obrane a bezpečnosti. (Pozn. To asi preto, že žijeme pod absolútnou koaličnou, kolektívnou a spoločnou ochranou NATO!).
Trenčín
9.2.2012