genmjr. v.v. Ing. Marián MIKLUŠ
Článok uverejnený na: natoaktual.cz
V poslednej dobe, v rámci prípravy a schvaľovania rozpočtov pre jednotlivé rezorty, ale aj Strategického hodnotenia obrany sa konečne začalo písať aj o rezorte obrany s dôrazom na Ozbrojené sily SR, ktoré tvoria najdôležitejšiu výkonnú zložku na realizáciu a zabezpečenie príslušných ustanovení Ústavy SR a ústavného zákona, ale aj ostatných zákonov a našich záväzkov v rámci členstva v elitných kluboch NATO a EÚ.
Len pred niekoľkými mesiacmi, ako civilný zamestnanec ministerstva obrany, som sa vrátil zo služobného pôsobenia v NATO a hlavne v EÚ a tak sa môžem podeliť o niekoľko vecných skúseností, poznámok a údajov vo vzťahu k najčastejšie uvádzaným a najdôležitejším faktom na margo Slovenskej obrany a armády (Ozbrojených síl SR).
Na počiatku by som chcel pripomenúť vyjadrenie nie zahraničného, ale nášho slovenského ekonóma profesora Petra Staněka, ktorý odpovedal na otázku „čo bude po hospodárskej kríze?“ Citujem: Skutočné mocenské ekonomické centrá sa presúvajú z euroatlantického priestoru na východ do Číny a Indie, na juh do Brazílie a Argentíny. Západné krajiny majú virtuálne aktíva, napísané na papieri bez reálnej hodnoty. Čína, India, Brazília a Rusko disponujú reálnymi kapitálovými zdrojmi a rezervami.
Takže niečo k rozpočtom členských krajín NATO (EÚ). Už dlhšiu dobu platí štandard, že členské krajiny by mali vyčleňovať zo svojich rozpočtov minimálne 2 % z HDP. Plnenie tohto štandardu bolo a je rôzne. Ak uvediem údaje za roky 2004 (od nášho vstupu do NATO a EÚ) po rok 2009, tak sa dá urobiť záver, že u 9 krajín spravidla dochádzalo k väčšiemu či menšiemu zvyšovaniu obranných výdajov (Spojené Kráľovstvo, Kanada, Bulharsko, Grécko, Dánsko, Albánsko, Poľsko, Francúzsko a Slovinsko), u 6 krajín dochádzalo k udržiavaniu rovnakej úrovne rozpočtu a u 12 krajín k väčšiemu alebo menšiemu znižovaniu (u Slovenska k väčšiemu a najväčšiemu, v roku 2010 bol pokles o 0,27% oproti roku 2009, čo nás zaradilo na tretie najhoršie poradie). Najhorší stav bol od roku 2009 (dopady krízy). Konkrétne bolo Slovensko v rokoch 2009 a 2010 na 20. mieste z 27 členských krajín NATO (bez Islandu). Za nami bolo Luxembursko, Lotyšsko, Litva, Belgicko, Španielsko, Taliansko a Maďarsko.
Špecifika Slovenska bola však v tom, že my sme nesplnili náš záväzok pri vstupe do NATO, ale ani v ďalších rokoch. (Pritom politicky sme to sľúbili a vojenskí plánovači NATO nám podľa toho stanovili Ciele síl a slovenskí vojenskí plánovači ich rozpracovali do MODELU 2010, neskôr MODELU 2015 a posledný, tiež neúspešný pokus bol s MODELOM 2020). Naopak, zaradili sme sa medzi niekoľko málo krajín, ktoré od roku 2009 sa výrazne prepadli. Rok 2011 nás zaraďuje do poslednej štvrtiny krajín a plánované roky 2012-2013 na chvost poradia. Z pohľadu naprostej väčšiny krajín, pritom sme mali a máme relatívne najvyššie ekonomické prírastky, sme „šetrili“ a ostatné krajiny nás pri plnení sľubov a spôsobilostí v určitom rozsahu „dotovali“. Ale tu nejde iba o percentá a čísla ako také, ale o možnosť a realizáciu, čo najlepšie, najefektívnejšie a najtrvalejšie transformovať OS SR na úroveň ostatných s dôrazom na kompatibilitu a interoperabilitu jednotiek, zbraňových systémov a techniky, ich spoľahlivosť a hlavne pre boj.
Ďalšia špecifika slovenského rozpočtovania spočívala v tom, že po schválení rozpočtu vo vláde SR a NR SR, v priebehu kratšej či dlhšej doby, boli rozpočtovými opatreniami ministerstva financií z rozpočtu rezortu obrany odobraté určité sumy peňazí, čo v priemere za rok tvorilo od 0,5 až 2 miliardy korún. Možno by bolo dobré vedieť od kompetentných politikov od roku 2004, aký efekt a zmysel priniesli tieto „ukradnuté“ peniaze obrane v rámci štátu. Skúsim prejudikovať, skončili ešte vo väčšej čiernej diere ako u ministerstva obrany!
No a nie posledným špecifikom bolo, že v rámci šetrenia (rozpočtu) vždy bol každý rok „prioritizovaný“ rezort obrany a to s najväčšími deficitmi medzi ostatnými ústrednými orgánmi štátnej správy. Tak napríklad, za roky 2009 až plánovaných 2012 to predstavuje, ako u jediného rezortu, „sekeru“ – 250 478 790 eur (- 25,84%). Tak, ako môže byť armáda bojaschopná?!
Najmä tým, že sme pred vstupom a ešte krátko po vstupe do NATO (do rokov 2006 – 2007) nevyčlenili dostatok zdrojov, tak sme nedokázali našu armádu dostať na relevantnú úroveň štandardných a porovnateľných starých alebo aj niektorých nových členských krajín NATO a od roku 2008, kedy došlo k objektívnemu prepadu zdrojov, sa tento deficit geometricky znásobil a teraz „vybuchol“.
Pritom armáda sa zbavila od roku 1993 obrovského počtu zbraňových systémov a techniky, ako napríklad: 965 ks tankov, 1 130 ks obrnených vozidiel, 1 006 ks delostrelectva, 131 ks lietadiel, 14 ks vrtuľníkov, systémov PVO Volchov a ďalších a znížila počty vojakov z 53 037 na 13 870 a aj počty civilných zamestnancov.
Kladiem si otázku, ako sme mohli dopustiť tento stav, ak v rámci platnej legislatívy štátu sú už od počiatku vzniku SR stanovené úlohy a zodpovednosť a k tomu kreované vecne príslušné najvyššie ústavné, zákonodarné a výkonné orgány (hlavný veliteľ OS SR, NR SR, vláda SR a Bezpečnostná rada)? Akú niesli a nesú zodpovednosť za obranu štátu a medzinárodných záväzkov? Veď to hraničí z vlastizradou!
Áno, naša malá, „nedostatočne vycvičená a nemoderne vyzbrojená armáda“ dokázala s vypätím všetkých síl, sa do určitého rozsahu, podieľať na mierových misiách a bojových operáciách, lebo sme sa nezapojili žiadnymi bojovými a špeciálnymi jednotkami. Zároveň a hlavne, naše zapojenie bolo na úkor všetkého ostatného v rámci armády. Všetka dostupná a aspoň vyhovujúca technika a materiál sa rýchlo repasovali a „natierali“ a sústredili od celej armády, do často krát operatívne a dočasne vytvorenej (neorganickej) jednotky, táto sa rýchlo dovybavila výstrojom a výzbrojou, dostala požehnanie, za účasti médií, od ministra obrany a hurá do misie. A potom sa hasili problémy! A ak sľúbili politické vedenia štátu našu ďalšiu alebo rozšírenú účasť, bez znalostí reálneho stavu a informácií od relevantných vojakov, tak to sme sa zapotili.
Na margo už niekoľko rokov omieľaných „predstáv“ niektorých politikov, aby sa armáda venovala tomu v čom je dobrá, si dovoľujem z vojenského a strategického hľadiska pripomenúť, že každá armáda má spravidla štyri hlavné zložky u jednotlivých druhov vojsk (pozemných, leteckých a PVO, námorníctva a námornej pechoty). Našťastie my máme len pozemné sily a zvyšok letectva a PVO. Tieto sily sa skladajú z bojových jednotiek (36%), jednotiek bojovej podpory (25%), jednotiek bojového zabezpečenia (32%) a ostatných jednotiek (7%) a tieto sú akoby pupočnou šnúrou prepojené a vzájomne životne závislé pre splnenie úloh. Ak chceme byť len „křoví“ pre ostatných a hlavne byť neschopný pre národnú aj koaličnú obranu, tak to tak urobme! Respektíve, časť toho, „v čom sme dobrý“, môžu robiť aj civilné stavebné a strážne služby. Armáde treba dať aspoň 1,5% z HDP, aby sa konečne a nezvratne začala jej postupná ale dlhodobá a stabilná rekonštrukcia, samozrejme že aj pri hľadaní všetkých realizovateľných vnútorných rezerv a úspor. Z úrovne civilno-vojenského riadenia je potrebné nekompromisne zabezpečiť hospodárne obstarávanie tovarov, služieb a prác.
Čo s tým všetkým robiť? Jednoducho povedané, začať to koncepčne, postupne a reálne riešiť. Či sa nám to páči alebo nepáči, ak chceme žiť a pracovať v relatívnom mieri a stabilite, aspoň v Európe, tak tento stav niečo stojí. Počnúc finančnými, personálnymi a vecnými zdrojmi a končiac umieraním vojakov v misiách a operáciách (máme 52 obetí, zatiaľ). Veď sú to aj slovenskí politici, ktorí v Bruseli (NATO a EÚ) hlasujú o podpore, účasti a rozširovaní mierových misií a vojenských operácií v rámci spoločnej a preventívnej obrany. A v rámci toho, po najväčšej leteckej tragédii Ozbrojených síl a SR pred viac ako 5 rokmi so 42 obeťami vojakov a zamestnancov rezortu obrany, kedy už Slovensko kúpi nové moderné a hlavne maximálne bezpečné dopravné lietadlo pre vojakov? Ako by sa politici zachovali, keby medzi obeťami boli ich deti a vnuci či stranícki súkmeňovci?