Dňa 29.1. 2022 nás vo veku nedožitých 94 rokov opustil hrdina – víťaz vojny, vojnový veterán plk. v.v. Ladislav Sládek. Hrdinu z Rimavskej Soboty pochovali s vojenskými poctami. Do Domu smútku sa s ním prišli 3. februára 2022 rozlúčiť pozostalí, priatelia aj vojaci či dlhoroční funkcionári. Bol plukovníkom vo výslužbe a priamy účastník oslobodzovacích bojov II. svetovej vojny. Prezývali ho Saša Saldík. Patril medzi najstarších pamätníkov týchto udalostí na Slovensku. V septembri minulého roku dostal Cenu mesta.
Keď začala II. svetová vojna a vtedy mládenec Ladislav Sládek sa dozvedel, že by ho mohli deportovať z Nových Zámkov, vtedy okupovaných Maďarskom, na práce do Nemecka, ušiel z domu v ústrety frontu. Až do Rumunska.
„Nemal som ani sedemnásť, no dopočul som sa, že v rámci Červenej armády existuje československá jednotka. Chcel som sa k nej pridať,“ spomenul.
Jeho otca, železničiara, ktorý nevedel synov útek vysvetliť, za trest okamžite preložili. Cesta mladého Lacka v ústrety bojujúcemu frontu bola viac ako dobrodružná. Nešlo o nič menej, ako o život. A aj o to aspoň trochu sa najesť. Občas si krajec chleba a nocľah odpracoval u gazdov. Keď sa mu predsa len podarilo prekročiť front, ďalej k čs. jednotke sa nedostal.
„Nakoľko som vedel po maďarsky, slovensky a niečo aj po rusky, červenoarmejci si ma ponechali ako tlmočníka, spojku či rozviedčika a stavali ma občas aj do hliadok.“
Meno Ladislav Sládek sa jeho novým spolubojovníkom vyslovovalo ťažko. Volali ho Saša Saldik. S jednotkami 2. ukrajinského frontu postupoval cez Kiskoros, Ábony, Godollo, Rákospalotu a stal sa tiež účastníkom bojov o Budapešť.
„Tamojšie jednotky sa urputne bránili, ulice boli plné zabitých. Tí, ktorí následne vychádzali z pivníc, boli na smrť vystrašení, hladní a prosili o vodu. Delili sme sa s nimi o svoje potravinové prídely. Bolo ťažké sa na to všetko pozerať…“ opäť precítil s dojatím azda najstrašnejšie chvíle svojho života. S vojakmi postupoval až do Komárna a Nových Zámkov, koniec vojny ho zastihol na niekdajšom poľnom letisku Lúčny dvor pri Sládkovičove. Za svoju činnosť dostal desiatky vojenských vyznamenaní, sovietskych, maďarských, československých, poľských a samozrejme, aj slovenských. Náš KG SR mu udelil v roku 2020 Pamätnú medailu gen. Viesta II. stupňa.
Rakva bola zahalená vlajkou SR a na poslednej ceste ju niesli príslušníci Ozbrojených síl SR. S organizáciou pohrebu pomáhal plk. Oliver Toderiška, bývalý veliteľ vojenského útvaru v Rožňave, ktorý s pánom Sládkom veľmi úzko spolupracoval. Tak isto i náš priateľ a podporovateľ plk.v.v. JUDr. Jozef Pupala, predseda ZO SZPB arm.gen. Ľudvíka Svobodu v Čiernom Potoku: „Poznali sa niekoľko rokov, Ladislav Sládek bol pravidelne pozývaný na besedy do kasární s vojakmi v Rožňave, na rôzne jubileá. Bol v povedomí mládeže pomerne známy.“
Na pohreb do R. Soboty zavítal aj tajomník ruského veľvyslanectva Sergej Nikitin. Ladislav Sládek bol ranený vo februári 1945 pri oslobodzovaní Budapešti. „V tých istých miestach padol aj starý otec Nikitina. Takmer rodinný vzťah bol medzi nimi,“ poznamenal Pupala..
Hlavný príhovor a rozlúčku mal plukovník vo výslužbe Marian Bodolló, bývalý generálny duchovný a plukovník Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS SR. Za mesto mal príhovor primátor Jozef Šimko. Za výsadkárov veniec položil Štefan Gabmayer a za Ústredný výbor SZPB Viliam Longauer.
Za KG SR sa prišiel rozlúčiť brigádny generál v.v. Ing. Stanislav Petrenec.
PÁN PLUKOVNÍK, ĎAKUJEME A NEZABUDNEME!
